Krásne vlky tešia svojim majestátom

Vlci sa do našej starostlivosti dostali zo súkromnej ZOO. Žiaľ, vo voľnej prírode by už neprežili.

Pôvodný biotop vlka bol v každom krajinnom type. V dnešnej dobe žijú vlky v rozsiahlych častiach Ruska, Európy a Kanady.

Vlky žijú spoločensky vo svorkách, kde je rozvinuté sociálne správanie a vládne prísna hierarchia. Každý jedinec pozná svoje postavenie vo svorke a podľa toho sa aj správa. Alfa pár má mláďatá a vedie svorku, žerie prvý a ostatní jedinci sú mu podriadení.
Počas väčšiny roka tvorí rôzne veľké rodinné society čiže svorky (rozpadajú sa len v čase ruje), s pevnou sociálnou organizáciou a mnohými dorozumievacími signálmi. Svorku spravidla tvorí rodičovský pár, ich najmladšie potomstvo a potomstvo z predchádzajúceho roku. V zime sa môžu vytvárať aj väčšie svorky spojením príbuzných rodín.

Pachové žľazy medzi prstami umožňujú vlkom lepšiu orienáciu a zároveň nimi aj informujú ostatných o svojom pohybe.
Vlčie čeluste sa vyznačujú veľkou silou okolo 100 kg/cm², čím dokážu drviť kosti - pre porovnanie, nemecký ovčiak vyvinie len polovicu tejto sily.
Najdôležitejšími zmyslami vlka sú čuch a zrak. Oblasť nosa, ktorá zachytáva pachy, je u vlka až 14-krát väčšia ako u človeka a obsahuje 200 miliónov čuchových receptorov, zatiaľ čo ľudská má 5 miliónov.
V dobrých podmienkach vlky zavetria pach aj na 3 km.

Dávne povesti opisovali vlka ako krvilačnú beštiu, no vlk je plaché zviera a zdravý jedinec sa človeku vyhýba.
"Nohy živia vlka". Za potravou dokáže prejsť denne až 70 km. Pohybuje sa krokom, niekedy klusom a pri naháňaní koristi cvalom. Vlk stúpa vždy zadnou tlapou presne do stopy prednej tlapy, a tak všetky stopy sú vlastne na jednej čiare, kým pes má stopy povedľa myslenej čiary.
Revír vlčej svorky má v zime 20 až 50 kilometrov. V lete sa revír zmenší na 5 až 10 kilometrov.
V prírode plní ozdravno-regulačnú funkciu, loví slabé, zranené, staré jedince, nechránené mláďatá. Vlky pri prenasledovaní zveri už po pár stovkách metrov zistia, v akej kondícii zver je. Ak je v dobrej kondícii, prestanú s ďalším štvaním.

Krížením vlka eurázijského a nemeckého ovčiaka (československými kynológmi) vzniklo slovenské národné plemeno psa - československý vlčiak.
História československého vlčiaka sa začala písať v roku 1955 na území našej domoviny. Vtedajší chovatelia z Chs “Z pohraničnej stráže” skúmali správanie vlka v zajatí a možnosti jeho kríženia s nemeckým ovčiakom – zaujímalo ich, či vlčia krv prispeje k väčšej odolnosti, vytrvalosti a k lepšiemu zdraviu ich služobných psov.
Prvé výsledky tohto pokusu sa dostavili v máji roku 1958, keď sa vlčici Brite narodilo päť šteniatok, ktorých otcom bol nemecký ovčiak Cézar z Brezového hája.

Za ADOPČNÝ PRÍSPEVOK na vlka dravého - eurázijského ďakujeme: Jarmile Glončákovej, Tomášovi Bertókovi.