Naši zverenci

Vlk dravý - eurázijský Frea, Odin, Thor

 

Krásne vlky tešia svojim majestátom

Vlci sa do našej starostlivosti dostali zo súkromnej ZOO. Žiaľ, vo voľnej prírode by už neprežili.

Pôvodný biotop vlka bol v každom krajinnom type. V dnešnej dobe žijú vlky v rozsiahlych častiach Ruska, Európy a Kanady.

Vlky žijú spoločensky vo svorkách, kde je rozvinuté sociálne správanie a vládne prísna hierarchia. Každý jedinec pozná svoje postavenie vo svorke a podľa toho sa aj správa. Alfa pár má mláďatá a vedie svorku, žerie prvý a ostatní jedinci sú mu podriadení.
Počas väčšiny roka tvorí rôzne veľké rodinné society čiže svorky (rozpadajú sa len v čase ruje), s pevnou sociálnou organizáciou a mnohými dorozumievacími signálmi. Svorku spravidla tvorí rodičovský pár, ich najmladšie potomstvo a potomstvo z predchádzajúceho roku. V zime sa môžu vytvárať aj väčšie svorky spojením príbuzných rodín.

Pachové žľazy medzi prstami umožňujú vlkom lepšiu orienáciu a zároveň nimi aj informujú ostatných o svojom pohybe.
Vlčie čeluste sa vyznačujú veľkou silou okolo 100 kg/cm², čím dokážu drviť kosti - pre porovnanie, nemecký ovčiak vyvinie len polovicu tejto sily.
Najdôležitejšími zmyslami vlka sú čuch a zrak. Oblasť nosa, ktorá zachytáva pachy, je u vlka až 14-krát väčšia ako u človeka a obsahuje 200 miliónov čuchových receptorov, zatiaľ čo ľudská má 5 miliónov.
V dobrých podmienkach vlky zavetria pach aj na 3 km.

Dávne povesti opisovali vlka ako krvilačnú beštiu, no vlk je plaché zviera a zdravý jedinec sa človeku vyhýba.
"Nohy živia vlka". Za potravou dokáže prejsť denne až 70 km. Pohybuje sa krokom, niekedy klusom a pri naháňaní koristi cvalom. Vlk stúpa vždy zadnou tlapou presne do stopy prednej tlapy, a tak všetky stopy sú vlastne na jednej čiare, kým pes má stopy povedľa myslenej čiary.
Revír vlčej svorky má v zime 20 až 50 kilometrov. V lete sa revír zmenší na 5 až 10 kilometrov.
V prírode plní ozdravno-regulačnú funkciu, loví slabé, zranené, staré jedince, nechránené mláďatá. Vlky pri prenasledovaní zveri už po pár stovkách metrov zistia, v akej kondícii zver je. Ak je v dobrej kondícii, prestanú s ďalším štvaním.

Krížením vlka eurázijského a nemeckého ovčiaka (československými kynológmi) vzniklo slovenské národné plemeno psa - československý vlčiak.
História československého vlčiaka sa začala písať v roku 1955 na území našej domoviny. Vtedajší chovatelia z Chs “Z pohraničnej stráže” skúmali správanie vlka v zajatí a možnosti jeho kríženia s nemeckým ovčiakom – zaujímalo ich, či vlčia krv prispeje k väčšej odolnosti, vytrvalosti a k lepšiemu zdraviu ich služobných psov.
Prvé výsledky tohto pokusu sa dostavili v máji roku 1958, keď sa vlčici Brite narodilo päť šteniatok, ktorých otcom bol nemecký ovčiak Cézar z Brezového hája.

Za ADOPČNÝ PRÍSPEVOK na vlka dravého - eurázijského ďakujeme: Jarmile Glončákovej, Matejovi Polákovi, Danielovi Krivdovi, Natálii Grausovej, Tomášovi Bertókovi.

 

VEDECKÝ NÁZOV
Canis lupus
KRAJINA PÔVODU
Severná pologuľa

Vedeli ste, že?

Odhaduje sa, že zo všetkých živočíšnych druhov, ktoré žili na Zemi, už viac ako 99 percent vyhynulo. V minulosti bolo vymieranie prirodzenou súčasťou evolúcie. O tom, kto prežije, rozhodovala príroda. Dnes je to inak. Väčšinou o tom rozhoduje človek. Do Červenej knihy ohrozených druhov každoročne pribúdajú ďalšie a dalšie zvieratá.

Stupeň ohrozenia ukazuje, akú šancu na prežitie majú jednotlivé živočíšne druhy. Pri zaraďovaní do kategórií sa zvažuje množstvo faktorov ako počet prežívajúcich kusov, prírastok či úbytok v populácii, známe hrozby alebo možnosti chovu v zajatí.

Vlk dravý - eurázijský a jeho stupeň ohrozenia:

 

Najmenej ohrozený (LC)Takmer ohrozený (NT)Závislý od ochrany (CD)Zraniteľný (VU)Ohrozený (EN)Kriticky ohrozený (CR)Vyhynutý vo voľnej prírode (EW)Vyhynutý (EX)


< späť na NAŠI ZVERENCI