Jane Goodallová, celým menom Valerie Jane Morrisová-Goodallová, sa narodila 3. apríla 1934 v londýnskej štvrti Hampstead, 3. apríla 2024 teda oslavuje 90 rokov.
Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa spolu s rodinou presťahovala do anglického prímorského mestečka Bournemouth, kde prežila detstvo aj mladosť.
Jane Goodallová vyrastala v pomerne skromných pomeroch.
Keď vonku zúrila druhá svetová vojna a Veľká Británia odolávala nemeckým náletom, krátila si chvíle čítaním. Za svoju vášeň k prírode a divožijúcim zvieratám vďačí knihe.
Keď si ako 10-ročná prečítala Tarzana, vedela, že chce ísť do Afriky.
„Napriek tomu, že mi blízki radili, aby som snívala o niečom reálnom, čo môžem dosiahnuť.
Neodradil ma výsmech ani nedostatok peňazí,“.
Goodallovej rodina nemala peniaze na financovanie jej štúdia.
Kým sa vydala na prvú cestu do Afriky, pracovala ako sekretárka a čašníčka.
Svojho sna žiť uprostred africkej divočiny sa však nevzdala a vďaka tvrdej práci a zanieteniu sa jej ho podarilo dosiahnuť.
V roku 1956 dostala pozvanie na cestu do Afriky, kam v roku 1957 odcestovala s priateľkou. Tu sa stretla s doktorom Louisom Leakeym, svetoznámym britsko-kenským antropológom.
Na Leakeyho zapôsobili jej znalosti a nadšenie. Práve jej nezaujatosť považoval Leakey za silnú stránku.
Louis Leakey ju poveril štúdiom skupiny šimpanzov na brehu jazera Tanganika na severe dnešnej Tanzánie. „Mala som veľké šťastie,” uviedla Goodallová pre stránku The Nature of Things, „pretože Louis Leakey veril, že ženy budú na tomto poli lepšími pozorovateľkami ako muži.
Myslel si, že budú mať viac trpezlivosti.”
The Trimates
Jane Goodallová bola prvá spomedzi troch výskumníčok, ktoré sa zvyknú označovať ako The Trimates. Ďalšími dvomi výskumníčkami primátov boli Američanka Dian Fosseyová, ktorá skúmala gorily a bola v roku 1985 zavraždená v Rwande, a Birute Galdikasová, ktorá vyrastala v Kanade a venovala sa orangutanom na Borneu.
V roku 1960 ako 26-ročná začala Jane Goodallová v národnom parku Gombe v dnešnej Tanzánii skúmať správanie šimpanzov.
Počas prvých mesiacov ju sprevádzala matka Margaret Myfanweová Josephová.
Bola to práve ona, kto mladú Jane povzbudzoval, aby sa nevzdávala a venovala sa práve primatológii, ktorej v tom čase dominovali muži.
V sprievode matky celé mesiace odvážne čelila rôznym nástrahám od počasia až po jedovaté hady, aby sa dostala do blízkosti svojich výskumných objektov.
Spočiatku sa zdalo, že jej úsilie bude márne.
Šimpanzy pred ňou utekali.
Postupom času si však zvykli na pohľad „čudnej bielej opice“, ako sa Jane Goodallová sama zvykne označovať. Nakoniec ju prijali medzi seba a ona sa stala súčasťou ich spoločenstva.
Jej metóda zúčastneného pozorovania sa ukázala byť účinnejšia ako všetky ostatné dovtedy používané metódy. Niektorí ju považovali za málo vedeckú, keďže šimpanzom dávala mená, nielen čísla.
Goodallovú však kritika neodradila.
Jej najlepším priateľom sa stal David Greybeard, šimpanzí samec so šedivou bradou, ktorý ako prvý nabral odvahu sa jej priblížiť. David Greybeard jej podal pomyselnú ruku a otvoril jej cestu k celej skupine.
Svojím výskumom priniesla Jane Goodallová hneď niekoľko prevratných zistení.
Všimla si napríklad, ako si šimpanzy prejavujú náklonnosť, ako trúchlia, i to, že vyrábajú a používajú nástroje.
Pozorovala Davida Greybearda, ako sa palicou hrabe v termitisku a chytá hmyz. Dokonca upravil konáre tak, že z nich odrezal listy.
Dovtedy sa používanie nástrojov považovalo za najzásadnejší rozdiel medzi ľuďmi a zvieratami.
O šimpanzoch si Jane Goodallová myslela, že sú ako my, len milší.
Rozbroje medzi zvieratami jej však ukázali tiež ich odvrátenú tvár. Pozorovala, že i zvieratá dokážu byť agresívne a kruté.
Jej práca celkom zmenila pohľad verejnosti na tieto živočíchy a spôsobila revolúciu v metodike výskumu ich správania.
Nakoniec si Jane Goodallová doplnila aj vzdelanie.
Vďaka Leakeymu jej bolo v roku 1962 umožnené zapísať sa na Cambridgeskú univerzitu a získať doktorát z etológie, hoci nemala ani bakalársky titul.
V roku 1977 založila Jane Goodallová neziskovú organizáciu na ochranu prírody a životného prostredia, Inštitút Jane Goodallovej (The Jane Goodall Institute). Prostredníctvom neho vybudovala celosvetovú sieť, ktorá sa zasadzuje za ochranu životného prostredia.
Ochrane živočíšnych druhov a životného prostredia sa Jane Goodallová začala venovať v 80. rokoch 20. storočia. Priviedlo ju k tomu zistenie, že populácie šimpanzov sa neustále zmenšujú, rovnako ako ich životný priestor.
Šimpanzy sa totiž začali loviť pre cirkusy, vyvražďovali sa celé rodiny, rozmáhal sa aj biznis testovania liekov a kozmetiky na šimpanzoch.
Z výskumníčky Jane Goodallovej sa stala zanietená aktivistka.
Na rozdiel od mnohých aktivistov mladšej generácie je Jane Goodallová zástankyňou umiernenej cesty. Podľa nej agresivitou veľa nezískame.
Kampaň za ochranu prírody stavia na rozprávaní svojich príbehov skôr než na proteste. V repertoári ich má nespočetné množstvo: o histórii, správaní zvierat, ľudskej vynaliezavosti. „Ak sa usilujem zmeniť názor niekoho, kto nesúhlasí, snažím sa nemoralizovať,“ povedala v roku 2021 pre časopis Time. „Musíte zasiahnuť srdce, čo robím prostredníctvom svojich príbehov.“
Jane Goodallová je aj autorkou viac než 20 kníh.
V slovenčine a v češtine vyšli napríklad tituly Desať rokov medzi šimpanzmi, Nevinné bestie, Důvod k naději či Kniha o naději.
Za svoje zásluhy bola Jane Goodallová v roku 2004 menovaná za Dámu britského impéria a v roku 2002 ju vtedajší generálny tajomník Organizácie Spojených národov (OSN) Kofi Annan menoval za posla mieru OSN (United Nations Messenger of Peace).
V roku 2016 bola aj na Slovensku, kde si v rámci festivalu Ekotopfilm prevzala poctu Honour of Ekotopfilm.
Stretnutie s Hugom Van Lawickom
Aby sa podarilo získať financie na ďalšiu výskumnú prácu o správaní a živote šimpanzov, ktoré Jane Goodallová získavala pobytom v Afrike, museli byť tieto nové a úžasné poznatky zdokumentované.
A preto bol do Afriky Loiusom Leakym vyslaný holandský filmár a fotograf divej prírody Hugo Arndt Rodolf, Baron van Lawick (10. 4. 1937, Soerabja, Indonézia – 2. 6. 2002, Dar es Salaam, Tanzánia).
V roku 1962 pracoval Hugo van Lawick ako kameraman a fotograf vo východnej Afriku pre National Geographic Society.
Hugo bol vyslaný do rezervácie Gombe v Tanzánii známym archeológom Louisom Leakeyom, aby zaregistroval niektoré z úžasných objavov, ktoré výskumníčka primátov Jane Goodallová urobila počas svojho štúdia šimpanzov, čím sa začal dlhý tvorivý vzťah, ktorý udržal jeho umenie a podrobný výskum predátorov planiny.
Spolu s Jane Goodall boli primatológovia, ktorí študovali šimpanzy v Národnom parku Gombe Stream
v Afrike.
Van Lawick svojimi statickými fotografiami a filmami pomohol spopularizovať štúdium šimpanzov počas štúdií jeho manželky Jane Goodallovej v národnom parku Gombe Stream v 60. a 70. rokoch 20. storočia.
28.03.1964 Jane Goodall a Hugo Van Lawick sa zosobášili v Londýne.
Po troch rokoch ich manželstva (4. 3. 1967) sa im narodil syn Hugo Eric Louis van Lawick.
Rodičia ho prezývali „ Grub. “
Jane Goodallová bola Hugova prvá manželka (sobáš 28. marca 1964 Tasmánia (s Valerie Jane Morris Goodall) rozvod 1974. Sobáš 23. marca 1978 Gambia (s Therese Rive) rozvedený 19. januára 1984).
Počas dvadsiatich rokov Hugo v spolupráci s Jane Goodallovou nakrúcali životy troch generácií šimpanzov.
Trvalo im päť rokov, kým zostrihali stovky hodín cenného materiálu do celovečerného filmu „Ľudia lesa“.
Viac ako tridsať rokov žil a pracoval Hugo spolu s Jane blízko trávy afrických plání.
Boli súčasťou ochrannej štruktúry Tanzánie.
Táto intimita a skúsenosť z Huga urobili nášho najvýznamnejšieho nahrávača prírodnej drámy.
Stal sa expertom na afrických divokých psov (psy hyenovité) a odborníkom na správanie mnohých ďalších druhov: šakalov, hyen, leopardov, gepardov a samozrejme, šimpanzov.
Hugo Baron van Lawick je najuznávanejší prírodovedec a možno ho považovať za prírodovedného spisovateľa východnej Afriky, ktorý na film zaznamenáva rozmanitosť a prírodné zdroje, ktoré možno už nikdy neuvidíte, očami umelca no s nahromadenými znalosťami, trpezlivosťou a precíznosťou vedca.
Jeho znalosti o prirodzenom správaní divokej zveri a jeho charakteristický štýl natáčania „sympatického pozorovania“ sú jedinečné.
V jeho filmoch zvieratá rozprávajú svoj vlastný príbeh.
Citlivosť a vnímanie jeho výnimočných filmov mu priniesli najmenej osem cien EMMY a množstvo ďalších cien.
Hugo sa mimoriadne venoval práci kameramana. Filmovanie bolo jeho životom.
Očakával rovnaký prístup všetkých členov tímu.
Vždy pracoval podľa toho istého princípu: klásť veľký dôraz na individuálny charakter každého zvieraťa, namiesto toho, aby ho videl iba ako predstaviteľov konkrétneho druhu.
Výskumníčka divokej prírody, Jane Goodallová, bola jeho manželkou a spolupracovníčkou po mnoho rokov; spolu napísali a vyprodukovali mnoho filmov a kníh.
V Malkia Parku máme na počesť týchto dvoch uznávaných prírodovedcov aj Kemp Huga van Lawicka.
Vo vnútri je informačný panel o živote Jane a Huga v Afrike, o ich výskumoch a dielach.
Cez okná kempu môžete pozorovať svorku našich psov hyenovitých.
Aj týchto zverencov chováme ako jediní na Slovensku.
Možno práve v takomto domčeku s plechovými strechami sedeli, pozorovali, zapisovali, tvorili a žili Jane a Hugo.
zdroj: https://vedanadosah.cvtisr.sk/ludia/inspirativna-jane-goodallova-dnes-oslavuje-90-rokov-zivot-zasvatila-simpanzom-a-ochrane-prirody/
